Raz babička môjho priateľa vzala drevenú stoličku dozadu na záhradu, tam si sadla a pozerala so široko roztvorenými očami na zapadajúce slnce. Je to liek na moje oči, je to dobré, hovorila. Ľudia vedeli, že nechce byť rušená, a keď to nevedeli, skoro na to prišli.

Takže teda, ľudia, ktorí ste unavení, dočasne vás nebaví svet, bojíte sa vziať si voľno, bojíte sa zastaviť, prebuďte sa! Prehoďte deku cez ten gong, ktorý od vás žiada, aby ste donekonečna pomáhali tomuto, tamtomu a ďalšiemu. Môžete ho opäť odkryť, ak si to budete priať, až sa vrátite späť.

Ak nepôjdeme „domou“, keď nastane čas, stratíme schopnosť sústredenia svojej mysle. Spôsobov, ako sa dostať „domov“, je mnoho;

hudba, umenie, les, oceán so svojou penou, západ slnka, samota. … opakovane čítať pasáže z kníh a básní, ktoré sa vás dotkli. Stráviť i hoc iba niekoľko minút u rieky, prameňa alebo počúvať bublanie potôčika. Ležať na zemi za tlmeného svetla sviečok. Stráviť nejaký čas s milovanou osobou bez prítomnosti detí.

Sedieť na verande, niečo preberať, pliesť, lúpať. Chôdza alebo jazda akýmkoľvek smerom. Nastúpiť do ktoréhokoľvek autobusu s neznámym cieľom. Sedieť v kaviarni pri okne a písať. Bubnovať pri počúvaní hudby. Zdraviť východ slnka.

Isť niekam, kde svetlá mesta nenarušujú nočnú oblohu. Modliť sa. Mať milého priateľa. Sedieť na moste a kývať nohami. Pestovať dieťatko. Sedieť uprostred stromov. Sušiť si vlasy na slnku. Vložiť ruky do suda s dažďovou vodou.

Sadiť kvety a mať ruky celé od hliny. Vidieť krásu, vznešenosť a dojemnú krehkosť ľudských bytostí. Nie je to iba čas na rozímanie, ale tiež na učenie a objavovanie zabudnutého, nepoužívaného a pochovaného. Tam si môžeme predstaviť budúcnosť a tiež čítať v mapách jaziev duše, poučiť sa, čo viedlo k čomu a akým smerom sa vydáme ďalej. Ako kto strávi svoj čas pri návrate nie je dôležité.

Podstatné je to, čo oživuje a navracia vyrovnanosť. To je domov.

Kde je domov?

Určite je to miesto vo vnútri, miesto niekde v čase, skôr ako v mieste.

Miesto, kde sa cítite celistvo. Domov je tam, kde myšlienka alebo pocit môžu byť udržané, a nie prerušené či odtrhnutí od nás kvôli niečomu, čo vyžaduje náš čas a pozornosť.

Domov je taká nálada alebo vnem, ktorý nám dovoľuje prežiť pocity nenavoditeľné v hmotnom svete:

víziu, pokoj, oslobodenie od starostí, zbavenie sa od požiadavkov, od neustáleho ruchu.

Všetky tieto poklady majú byť uložené v duši k neskoršiemu použitiu vo vonkajšom svete.

Niektorí ľudia ne idú domov nikdy a namiesto toho svoje životy prežívajú a la zona zombie. Najkrutejšie na tomto stave bez života je to, že človek funguje, chodí, hovorí, jedná, dokonca dosiahne mnoho vecí, ale nepociťuje naďalej účinky toho, čo sa vlastne stalo zle – keby bol schopný to cítiť, bolesť by ho okamžite prinútila k zjednaniu nápravy. Človek v takomto stave sa vlečie a kríva ďalej, je slepý, je chránený voči bolestivej strate domova a ako hovoria na Bahamách, je „spara“, čo znamená, že jeho duša odišla bez neho a nechala ho v akomsi stave bez tiaže, nech robí čokoľvek. V takomto stave sa ľudia divne cítia, pretože nech dosiahnu čohokoľvek, neprináša im to uspokojenie. Robia to, o čom si mysleli, že chceli robiť, ale ten poklad v dlaniach sa im nejakým spôsobom zmenil na prach. Je veľmi dobré, keď si človek tento stav uvedomí. Nespokojnosť znamená tajné dvere k významnej životodarnej zmene. Pre niektorých znamená domov zahájenie nejakého druhu činnosti. Ľudia začnú po rokoch znova spievať, keď predtým nemali pre to žiaden dôvod. Začnú sa učiť niečo, po čom dlhú dobu túžili. Vyhľadávajú vo svojich životoch stratených ľudí a vecí. Vykonajú niečo, čo za sebou necháva stopy. Vypočujú svoj vnútorný hlas a píšu. Odpočívajú. Urobia dôležité rozhodnutia. Nikdy nie je neskoro posadiť sa a pozerať na zapadajúce slnko…

Upravene/ podľa knihy Clariss Pinkoly Estés, Ženy, ktoré behali s vlkmi